K práci s ľuďmi ma priviedol môj vlastný život.

Vyrastal som bez otca. Odišiel, keď som mal štyri mesiace a hoci som bol príliš malý na to, aby som tomu rozumel, jeho neprítomnosť ma sprevádzala počas celého detstva.

Vyrastal som s matkou a dlho sme boli len my dvaja. Chýbal mi mužský element, pocit stability a bezpečia. Zároveň som žil v prostredí, kde pre mňa nebolo jednoduché prejavovať emócie.

Keď prišiel smútok, učil som sa ho potlačiť. Keď prišiel strach, musel som fungovať ďalej. A keď prišiel hnev, často som nevedel, čo s ním.

Dnes dokážem veľa vecí zo svojho detstva vnímať inak a vidieť aj zranenia ľudí okolo seba.

Ako dieťa som však nič z toho nechápal.

Vedel som iba, čo cítilo moje telo.

Napätie. Strach. Neistotu.

KEĎ SA STRACH STAL KAŽDODENNOSŤOU

Škola pre mňa nebola miestom bezpečia.

Bol som fyzicky slabší a zažil som šikanu, ponižovanie, vyhrážky aj fyzické útoky.

Naučil som sa sledovať svoje okolie. Premýšľať, kto je za mnou. Vyhýbať sa miestam, kde by mohol vzniknúť konflikt. Niekedy som po škole čakal, kým ostatní odídu, len aby som sa bezpečne dostal domov.

Strach sa postupne stal niečím normálnym.

Podobnú neistotu som si začal prenášať aj do vzťahov. Blízkosť pre mňa nebola automaticky spojená s bezpečím. Často som radšej človeka odstrčil skôr, než by mohol odmietnuť alebo zraniť on mňa.

Nebolo to niečo, nad čím by som vedome premýšľal.

Bol to spôsob ochrany.

DOMOV NEBOL VŽDY ÚNIK

Ani doma sa napätie vždy nekončilo.

Bol na mňa vyvíjaný veľký tlak na výsledky a škola sa tak nespájala iba so známkami, ale aj so strachom z toho, čo bude nasledovať, keď prídem domov.

Postupne som si našiel vlastný spôsob úniku.

Počítač. Hry. Internet. Vlastný svet.

Vtedy som to vnímal ako zábavu. Dnes viem, že to bolo aj miesto, kde som na chvíľu nemusel cítiť všetko, čo sa dialo okolo mňa a vo mne.

Neskôr prišla izolácia, problémy vo vzťahoch, COVID a ďalšie konflikty na strednej škole.

Navonok som stále fungoval.

Vo vnútri sa však roky zbieralo niečo, čomu som ešte nerozumel.

BOD ZLOMU

ROKY SOM VŠETKO DRŽAL V SEBE

Postupne sa strach začal meniť na hnev.

Prišla chvíľa, keď som si uvedomil, koľko emócií som v sebe celé roky držal. Po jednom z konfliktov doma som sa psychicky dostal do bodu, keď som už nevedel pokračovať rovnakým spôsobom ako dovtedy.

Nasledovalo obdobie intenzívnych úzkostí, nespavosti, výbuchov hnevu, plaču, nočných môr, panického strachu a fyzických reakcií.

Telo začalo hovoriť to, čo som ja celé roky nevedel povedať.

Týždeň pred maturitou som dostal panický záchvat a prišla sanitka.

Napriek tomu som maturitu dokončil.

Myslel som si, že keď skončí škola, skončia aj moje problémy.

Neskončili.

KEĎ TELO POVEDALO DOSŤ

Po škole sa môj stav ešte zhoršil.

Chcel som odísť z prostredia, v ktorom som žil, ale nemal som kam. Hľadal som pomoc, skúšal rôznych ľudí a rôzne prístupy.

Nevedel som nájsť účinnú metódu.

Chcel som jednoducho pomoc.

Keď sa psychické prežívanie začalo prejavovať aj veľmi intenzívnymi fyzickými reakciami, dostal som sa do bodu, keď som požiadal o lekársku pomoc. Bola to jedna z najťažších, ale zároveň najdôležitejších skúseností môjho života.

Cítil som sa bezmocný, vystrašený a osamelý.

Práve v čase, keď som najviac potreboval cítiť ľudský kontakt, som si uvedomil, aká dôležitý je prístup k človeku, ktorý prechádza náročným obdobím.

A práve tam sa vo mne začalo formovať rozhodnutie, ktoré neskôr určilo môj smer.

Chcem pomáhať ľuďom spôsobom, akým by som vtedy potreboval, aby niekto pomohol mne.

OD VLASTNÉHO HĽADANIA K PRÁCI S ĽUĎMI

Po tejto skúsenosti som pokračoval v hľadaní.

Postupne som sa dostal k práci s telom, dychom a emóciami vrátane De-Armouringu a 9D Breathworku.

Začal som si uvedomovať, že nie všetko, čo človek prežíva, dokáže jednoducho vysvetliť slovami. Niekedy môžeme rozumieť tomu, čo sa nám stalo, a napriek tomu cítiť napätie, strach alebo emócie aj na úrovni tela.

Práve táto skúsenosť zásadne ovplyvnila môj pohľad na prácu s ľuďmi.

Chcem pracovať s prístupmi, ktorým sám dôverujem, ďalej sa vzdelávať a vytvárať priestor, v ktorom človek nemusí predstierať, že je v poriadku.

Pretože viem, aké je byť na druhej strane.

Byť človekom, ktorý nehľadá ďalší prázdny sľub.

Hľadá pomoc.

PREČO GOD OF GODS?

Názov God of Gods má v skutočnosti veľmi jednoduchý pôvod.

Vznikol ako prezývka pri hraní videohier s kamarátom. V jednom období som v hre dosť dominoval a po jednej situácii ma nazval „Boh bohov“.

A zostalo to.

Neskôr pre mňa názov získal aj osobnejší význam. Matka bola počas môjho detstva veľmi prísna, no keď som niečo urobil perfektne, občas ma nazvala bohom.

Samozrejme, nepovažujem sa za Boha.

God of Gods je pre mňa prezývka, symbol a pripomienka vlastného príbehu.

Pripomienka toho, odkiaľ pochádzam.

Svoju minulosť nechcem vymazať ani predstierať, že sa nestala.

Chcem ju prijať ako súčasť svojho príbehu bez toho, aby určovala, kam smerujem.

GOD OF GODS

Z BOLESTI VZNIKOL SMER

God of Gods nevznikol z dokonalého života.

Vznikol zo strachu, hnevu, osamelosti a rokov, počas ktorých som nerozumel tomu, čo sa vo mne deje.

Ale vznikol aj z hľadania.

Z postupného spoznávania seba.

A predovšetkým z rozhodnutia, že to, čo som zažil, nemusí určovať zvyšok môjho života.

Netvrdím, že mám všetko vyriešené.

Nemám.

Aj ja pokračujem vo vlastnom procese, vzdelávaní a práci na sebe.

A práve preto nechcem stáť nad človekom, ktorý ku mne príde.

Chcem stáť vedľa neho.

Bez ponižovania.
Bez predstierania.
Bez odsudzovania.
S rešpektom k jeho hraniciam a k jeho príbehu.

Pretože za človekom, ktorý pôsobí nahnevane, chladne, odpojene alebo stratene, môže byť niekto, kto sa veľmi dlho snažil iba prežiť.

A niekedy práve pochopenie vlastného príbehu môže byť začiatkom nového smeru.